Osudový deň očami náčelníka – Monika “Divoká Záhrada”

Napísal: Monika Vadkertiová

Náčelníčka piateho turnusu, telom a dušou indiánska rozprávková bytosť, ktorá pod svoje krídla zmestí nie len celý tábor, ale aj naších psíkov a kone a vôbec všetko čo behá a teší sa zo života na prérii! Vedie bobrov aby sa stali vĺčatami, vlkmi a nakoniec aj novými táborovými lídrami. V správny čas vie rozhodnúť, povedať a spraviť tie správne kroky a preto je našou veľkou táborovou oporou!

Zverejnené: 17. September 2021

Do indiánskeho tábora, na našu prériu, som prvýkrát zavítala v roku 2014. A ako som až neskôr zistila, bol to ten najlepší krok! Od toho okamihu som mala okrem svojej pokrvnej rodiny aj novú prérijnú rodinu, za ktorú by som dala kedykoľvek ruku do ohňa. Sú to ľudia na ktorých sa jednoducho človek môže spoľahnúť – rodina ako sa patrí aj bez pokrvného spojenia. Spájalo nás niečo oveľa viac. DOMOV, ktorý tam všetci máme a prežívanie táborových zážitkov!

Keď ste vnímavý, počúvate okolie, ochotne pomáhate a máte aspoň trochu líderské zručnosti, tak netrvá dlho a prérijná rodina vás ponesie do výšky.  A tak sa stalo aj mne, že  som sa postupne dopracovala  na pozíciu hlavnej vedúcej.  Je to rola, ktorú si človek nevyberá sám, ale je mu daná ako pocta. Moment kedy viete, že váš kmeň vám plne dôveruje, že ich prevediete prérijným životom. Tými šťastnými, ale aj ustarostenými chvíľami. Pomôžete im vyriešiť všetky problémy aby mohli ďalej prežívať rozprávku v ktorej sa na prérii všetci ocitáme. A tak v tejto pozícii neustále rastiete a všetky starosti stoja za to, pretože viete, že to všetko má zmysel. To čo odovzdávate svetu sa vám vráti. Žiaden čas, ktorý investujete do detí nie je stratený. Všetko sa to odzrkadlí v ich budúcnosti a tak svojou štipkou naozaj meníte svet. Za svoje pôsobenie som vychovala už 4tú generáciu mladých vedúcich a vidieť výsledok svojej práce a to, že všetko čo som im dala odovzdávajú zase ďalej novým generáciám, je na nezaplatenie.

V osudnú noc som zistila dve dôležité veci. To, že na svoju prérijnú rodinu sa môžem naozaj spoľahnúť a to, že aj po ôsmich rokoch táborenia s nespočetným množstvom turnusov pod mojím vedením  môže prísť situácia, na ktorú sa jednoducho nedá pripraviť. Situácia, ktorú ste si ani v najhorších snoch nedokázal predstaviť.

Je pondelok 16. augusta 2021. Tábor sa prebúdza do slnečného rána. Ja vstávam o siedmej a užívam si ešte hodinu osamote so svojou kávou a brnkaním na ukulele kým sa deň naplno rozbehne so všetkými povinnosťami. Idylka netrvá dlho. Už o chvíľu pribehnú deti, že ušli kone… Idem riešim, volám na koniarku – problém zažehnaný. Nasleduje rozcvička, wataho a ide sa na raňajky. Veselo oznamujem svojmu národu, že dnes je ten správny čas na celotáborovú turistiku, na našu Havraniu skalu. Zbalíme vodu, desiatu, klobúčik na hlavu a ide sa!

Počas cesty sa človek konečne stihne porozprávať v kľude so svojím národom. Ani sme sa nenazdali a už sme boli v cieli – Havrania skala! Je čas na desiatu a krásne výhľady na kremnické vrchy. Samozrejme skupinová fotka na pamiatku. 

Kým sa každý odfotí, tak čím si asi väčší, aj niektorí menší, krátia čas? No predsa najviac zábavný je elektrický oplotok! Pochytáme sa za ruky a ako zázrakom prúd prejde cez každého v rade! A kto sa najviac bál chytiť? Nie, neboli to 6 ročné dievčatká, ale sama náčelníčka! No zvládli sme to nakoniec všetci. 

Cestou späť na tábor zase beriem skupinu odvážlivcov cez náčelnícku skratku. Kravy, močiar, žihľava po kolená, no všetko čo má na poriadnej túre byť.  A nesmie chýbať moje obľúbené “váľanie sudov” dolu kopcom, deti to ešte vylepšili a tak sme váľali dvojité sudy. Super! Moja skupinka odvážlivcov sa trocha zdržala, ale nevadí. Vedúca dňa má dobrú náladu tak na nás s obedom počkali.

Poobedný odpočinok, tradičné aktivity a porada s vedením čo s naplánovaným večerom. Riešime počasie. Budeme robiť večernú hru, či radšej nie?  Rozhodnutie padlo, ak nebude pršať tak poďme do toho. Deti si to užijú a už nemáme kam posúvať tie hry v našom nabitom programe. Keďže večer musíme ukradnúť náčelníkovi kmeňa Cree jeho  tomahawk, tak treba zabezpečiť tábor pred dažďom už teraz, nech nás nič neprekvapí. 

Druhá kontrola kotvenia stanov. Zatváranie dymníkov a ich kontrola, či je to správne a či na nikoho nebude v prípade dažďa pršať. “Deti dnes veru nebude oheň v teepee, pretože  má pršať, ale nebojte sa to všetci zvládneme a zajtra bude zasa slnečno!”

Večernú hru hráme v dvoch prevedeniach. Niečo pre starších aj pre mladších. Ale nezáleží len na veku! Aj niektorí malí indiáni si povedali, že oni sa veru chcú ísť s veľkými plížiť po lese.  Decká aj vedúci si hru z táborového príbehu užili, tak: “Umyť zuby a rýchlo zaliezť do spacáku!”, pretože Kristínka už hrá uspávanku. 

V diaľke svietia nemé blesky. Radar zatiaľ ukazuje, že by sa nám to možno mohlo aj vyhnúť, ale aj keď nie, tak všetko je pripravené, skontrolovaneé, poschovávané. Deti sú v suchu a teple v spacáčikoch. Popri večernej porade ešte Lekárnička (Lucia – zdravotníčka) sleduje radar a keď na nás mraky už s istotou smerujú, tak padne rozhodnutie obliecť si nepremokavé veci a ísť ešte raz skontrolovať táborisko.

Kráčam z vedúcovského teepee na plošinke do vlčej nory, aby som si prezula topánky a zobrala pršiplášť pre prípad potreby. Je bezvetrie, neprší. V diaľke nám blesky hrajú nemé divadlo. Za tohto stavu vchádzam do vlčej nory (sklad vecí). Vyzujem tenisky, obujem trekáče, schmatnem pršiplášť – trvalo mi to celé tak minútu, nič neobvyklé. Vychádzam von z vlčej nory a nočná mora začína za 3, 2, 1, TERAZ!

Otvorím dvere a vidím, že môj domov odfúklo. Odhadzujem pršiplášť a utekám do tábora. Kričím na deti aby všetko nechali tak a utekali do jedálne. Kričím na vedúcich, aby okamžite zobrali každého do jedálne. Prebieham v daždi táborom a posielam všetkých pod strechu. Keď už vizuálne nikoho nevidím, bežím aj ja do jedálne. V chaose, detskom kriku a plači kričím na svojich vedúcich, aby sa okamžite postavili podľa teepee a nahlásili mi či nikto nechýba. Vedúci, ktorým odfúklo stany všetko dôkladne prehľadávajú. Kým sa rátame, tak volám rýchlo Vetrovi – organizátorovi tábora, že ho okamžite potrebujem na tábore, lebo sa stalo niečo hrozné a to som ešte ani nevedela o čom rozprávam. Medzičasom zisťujem z jedálne, že naozaj nám niekto chýba. Zimomriavky mám všade a pohľadom hľadám niekoho s dobrou správou a dieťaťom na rukách. V tom pribehne Lekárnička s obrovským krikom – volaj záchranku, je tam rozbitá hlava!!! Mobil držím v rukách, vytáčam 112, no linka je nefunkčná. Nie je signál. Vytáčam znova, znova, znova a znova. NIČ! Posielam hore k stredu Európy auto, tam možno bude signál.

Po 15-tich minútach bezmocnosti mi konečne zdvihli telefón. Niekto z vedúcich sa však už dovolal predo mnou, pretože už vedeli o čo ide. Vypytujú sa ma na zdravotný stav, avšak ja neviem nič konkrétne, pretože som v jedálni s ostatnými deťmi. Idem teda za  zdravotníkmi nech  im to povedia oni.  Vchádzam do kuchyne a vidím Lukáša krútiť hlavou…. Cítim hrôzu, sili ma opúštajú… Podávam telefón Lucii aby mohla komunikovať so záchránarmi a so zrúteným vesmírom odchádzam von do dažďa. Tam stretávam koniara Janka. Nikdy som neprežívala podobný pocit ako v tej chvíli. On ma však veľmi silno objal a povedal mi, že môj kmeň ma prave teraz najviac potrebuje. Tak psychické zrútenie odkladám na neurčito a pokračujem ďalej v záchrane všetkého čo sa zachrániť dá!

Moji/naši vedúci sú skvelí. Každý sa stará o deti, rozdali všetko svoje suché oblečenie. Prebieha triedenie detí a ošetrovanie zranených. Beriem zoznam a znova kontrolujem či je každý prítomný. Čítam meno po mene a čakám na to požehnané „TU“! 

Nakoniec nám nikto iný nechýba. Najmenšie deti smerujú dodávkou do nášho druhého tábora v dedine nech už môžu v suchu a teple oddychovať. Už sú na mieste  aj záchranári, hasiči a policajti. Preberajú velenie a strácam kontrolu nad tým čo sa na táborisku deje. Už len tlačím každému nejaký zoznam, nahlasujem údaje a čakám čo bude nasledovať.

Tábor sa pomaly evakuuje do kláštora kapucínov. Všetci boli skvelí. Deti statočné a vedúci hrdinskí, pretože ani na sekundu nehľadeli na svoju bezpečnosť alebo svoj komfort. Všetka energia išla do detí.  To čo sa naozaj stalo som sa snažila čo najdlhšie držať v tajnosti aj pred nimi aby nenastala panika, avšak dlho sa to nedalo. Postupne sa to dozvedali a ja som ich nachádzala plakať na zemi alebo v niekoho objatí. Museli sme sa však otriasť, museli sme tam byť pre ostatných 102 detí. Potrebovali nás!

Z tábora odchádzam posledná aj so zdravotníkom a dvoma psami. Celá táto nočná mora trvá už cca od 23.30 a o 4.00 ráno stále nekončí.

Deti u kapucínov už spia. Sú v pohode a na chvíľu vypnem mozog. Ale naozaj len na chvíľu. Prichádza policajný posttraumatický tím – pomáha nám s tým čo bude nasledovať. My dospelí sme ani na sekundu nezažmúrili oko. Nasledovali rady čo a ako zariadiť, inštruktáž ako bude prebiehať odovzdávanie detí a podobne. Chvíľka psychologickej pomoci a už zasa robíme zoznamy a tlačíme a rozdeľujeme čísla a všetko možné aby sme v čo najkratšom čase dali vedieť všetkým rodičom čo sa stalo. Siedma hodina ráno, to je ten čas kedy začíname volať rodičom. Predtým ešte rýchlo volám svojej mame nech sa to nedozvie z médií. Plače. Ja stále nemám nárok opustiť sa. Tak pokračujeme!

Skupinka vedúcich balí detské veci na táborisku a s pomocou hasičov ich vozia hore do kláštora. Ostatní sme všetci rozdelení do fungujúceho systému odovzdávania detí. Rodičia prichádzajú a preberajú si deti. Prví z nich nás tľapkajú po pleci a usmievajú sa, že super že sa nikomu nič vážne nestalo a že na veciach nezáleží. Smutne sa na nich usmejem „ešteteže“. Potom sa to už prevalilo v médiách, tak aj ostatní rodičia vedeli čo sa udialo, napriek tomu prichádzajú len podporné slová. Neskutočne si to cením a mnohí z nich ani nevedia koľkokrát ma to vytiahlo o niečo vyššie od dna na ktoré som padala. Vaše deti sú dôvodom prečo to roky robím! To dno si na mňa však počkalo, keď odišlo posledné dieťa…

Obrovská vďaka za vašu ústretovosť, za prácu hasičov, záchranárov, policajtov a v neposlednom rade postraumatickému tímu polície SR. Moja viera v tento štát sa trochu obnovila. Bez ich pomoci by sme to nezvládli ani zďaleka tak dobre.

Ďakujem vám všetkým a mrzí ma, čo sme museli zažiť. Mrzí ma čo musia zažívať Jakubkovi rodičia, sú to skvelí ľudia. Úprimnú sústrasť!

Už nikdy nebudem vedieť prežívať búrku bez toho aby som si na toto všetko spomenula. Nikdy nebudem môcť ísť na prériu bez toho aby som tam videla popadané stany a Jakubka. A neviem či ešte budem niekedy robiť náčelníčku. Ale stále je to môj domov, náš domov. A to čo tam učíme deti, to čo tam prežíva naša duša a to čomu veríme stojí za to aby sa to zachovalo.

Necítim vinu, ale cítim obrovskú dávku zodpovednosti na svojich pleciach. Mrzí ma to všetko!

Len čas rany zahojí a ukáže čo bude ďalej, tak zatiaľ liečme svoje duše.

Náčelníčka Monika  „Divoká Záhrada“

 

Tiež by sa Vám mohlo páčiť…

Tragická smršť v tábore 17.8.2021

Tragická smršť v tábore 17.8.2021

Chceli by sme vyjadriť našu najhlbšiu ľútosť nad tragickou smrťou Jakubka Tarčáka a zároveň vyjadriť úprimnú sústrasť...

Lútosť za domovom

Lútosť za domovom

Raz za čas sa stane, že nám príde do tábora mladý muž, alebo slečna, ktorím je straaaašne smutno za maminou a ocinom....

Spanie v spacáku

Spanie v spacáku

Aj keď si to mama možno nedokáže predstaviť, spanie v spacáku a táborenie je veľmi príjemné, pohodlné a hlavne je to...