Zatiaľ čo si rozprávajú Mayovia alebo Aztékovia príbehy o tom, ako nad indiánskou krajinou začalo svietiť Slnko zásluhou ich bohov, mali Indiáni na severe za to, že Slnko a Mesiac vypustili na nebo orol s kojotom. Ako to urobili? Noo, našli ich vraj ukryté v truhlici ďaleko na západe. A nebol by to kojot, keby zo svojej večnej zvedavosti truhlicu neotvoril, vďaka čomu obidve nebeské telesá vyleteli vysoko na oblohu.

Nech už to bolo tak alebo onak, keď tu bolo svetlo, mohli bohovia v pokoji oddychovať. Vo vode sa preháňali ryby, vo vetre zasa vtáci, a zvierat na zemi bolo obrovské množstvo. Rastliny kvitly a na stromoch dozrievalo ovocie. Napriek tomu, že svet vyzeral tak, ako mal, to bohov aj tak neuspokojovalo. Neuspokojovalo ich to, pretože na svete nebolo živého tvora, ktorý by im za Slnko poďakoval, alebo by si bohov uctieval.  Rozhodli sa teda stvoriť človeka, ktorý by toto všetko napravil a dal do poriadku aj iné dôležité veci.

A tak sa dali znovu do práce. Ako vždy sa poponáhľal modrý boh Tlakok, aby bol prvý. Uplácal svojho človeka z hliny, lenže krátko po tom, čo ho postavil na nohy, začalo pršať a zostala po ňom len špinavá hromada blata. ,, Uplácať človeka z hliny! Hmm, to mohlo napadnúť len hlúpeho Tlaloka,“ posmieval sa mu pred všetkými červený Šipe Totek. ,,Môj človek sa nikdy nerozpustí, to uvidíte!“ vyhlásil a hneď sa pustil do diela. Obsidiánovým nožom zo sopečného skla, ktorý je najostrejší zo všetkých, vyrezal drevené figúrky, ktoré oživil. Mali všetko to, čo mali bohovia –telo, ruky, nohy i hlavu, a tvár, z ktorej im vyčnieval nos. I keď sa títo ľudia nerozpustili a ostatní bohovia ich nechali tak, čoskoro sa ukázalo, že ide naozaj len o oživené figúrky, ktoré im žiadnu vďačnosť alebo úctu preukazovať nebudú. Na ich vyrezanej tvári sa neobjavil ani úsmev ani smútok, z očí im ani slzy nevytryskli. Navyše sa správali kruto voči zvieratám, týrali svojich psov a bili sa medzi sebou, až ich drevené končatiny lietali pri tej bitke na všetky strany.

             Nakoniec to boli samotné zvieratá, ktoré sa na zemi takýchto ľudí zbavili. Jednej temnej noci, keď všetci tvrdo spali, sa na ich pod vedením bizóna a medveďa vrhli, až na mieste zostali len rozbité kusy dreva. Šipe Totek sa chcel za tento spravodlivý čin zvieratám pomstiť, ale ostatní bohovia mu to nedovolili. Pre zmenu sa hneď ozval čierny Tezkatlipoka: ,, Ako vidím, zo všetkých je najcennejšie zlato. Vytvorím preto svojich ľudí zo zlata. Budú sa trblietať, každý užasne nad ich krásou a nebudú mať v indiánskej zemi sebe rovných!“ A tak sa aj stalo. Zlatý ľudia boli naozaj veľmi krásni, ale boli k tomu navyše aj neskutočne namyslení a lakomí. Napriek tomu, že ich veľa nebolo, každý sa ich bál, každý im slúžil a oni si brali bez strachu a odporu všetko, čo sa im zachcelo. Tezkatlipoka sa z toho veľmi radoval. Tešil sa z toho, že títo jeho zlatí ľudia sú nad všetky živé tvory dokonca aj nad bizónom a medveďom mali navrch.

Avšak radosť z toho nemal posledný a najmocnejší z bohov, biely Quetzalkoatl. ,,Svet vôbec nepotrebuje tvojich zlatých nafúkancov!“ povedal raz nahnevano čiernemu Tezkatlipokovi priamo do očí. ,, Naozajstný človek si musí život zaslúžiť vlastnou prácou a nie z toho čo, pre neho urobia iný. A takého človeka teraz stvorím ja sám!“ Šiel, zobral klasy žltej a bielej kukurice a pomlel ich na múku, potom si zarezal do malíčka a so svojou krvou dôkladne vypracoval cesto. Z cesta vytvoril trup, hlavu aj končatiny a bolo to. Človek bol práve hotový, keď začalo svitať. A keď mu biely boh vdýchol život, uvedomil si, že je to prvý indián, človek jeho krvi, krvi Opereného hada, ako sa mu tiež hovorilo.

Pravda, trvalo dlhšiu dobu kým sa indiáni naučili loviť, a iní zasa obrábať svoje polia, a kým zvíťazili nad zlatými namyslencami, ktorý žili lenivým životom. Po víťaznom boji odviedol Quertzalkoatl Indiánov do ich prvého domova, do indiánskej zeme za Veľkou vodou. Počas tejto cesty museli prekonať divoké rieky, údolia, hory a nepriepustné pralesy, rovnako ako púšte bez jedinej kvapky vody. Nakoniec ale dosiahli svoj cieľ a osídlili svoju indiánsku zem.