Volám sa Lukáš Valla, som zdravotnícky záchranár a pracujem na urgentom prijme Trnavskej nemocnice. Zároveň slúžim na záchranke a cez leto pôsobím ako hlavný vedúci a zdravotník v táboroch. Na začiatok môjho písania by som chcel upozorniť na to, že budem používať odbornú terminológiu, ale zároveň sa budem vždy snažiť ju vysvetliť.
Začnem priamo osudným okamihom, keď sa to celé udialo. Stalo sa to zrovna keď som bol pri strome odpočinku, keď sa z ničoho nič zdvihol vietor a postupne odleteli stany.
Keďže na tomto turnuse som pôsobil ako druhý zdravotník a teepee vedúci, tak prvá moja reakcia bola, že som utekal do môjho teepee. Mal som na starosti chlapcov vo veku 11-13 rokov a hneď som všetkých zobudil a poslal čo najkratšou cestou do jedálne. Následne som takto pohnal ešte jedno teepee a potom náčelníčka s vedúcimi začala rátať deti.
Vrátil som sa medzi teepee a prechádzal som ešte s ďalšími vedúcimi táborisko či tam niekto nezostal. Zrazu sme počuli krik. Pod plachtou bolo dieťa. Kričal, ale našťastie nemal žiadne viditeľné zranenia, len sa sťažoval, že ho bolí noha. A tak ho vedúca odviedla k ostatným deťom do jedálne.
V tom zdravotníčka s jednou vedúcou hovorí, že niekto je pod tyčami. Asi štyria, zdravotníčka, koniar, jedna vedúca a ja, sme odtlačili všetky tie tyče. V tom som zbadal Jakubka. Vedúca ktorá ho videla sa na mieste zrútila. Ja som ho zobral v spacáku do náručia a zobral som ho do uzavretej kuchyne kde som mohol poriadne zistiť čo sa stalo. Ako prvé som zisťoval vitálne funkcie. Bol v bezvedomí, nedýchal, nemal pulz, bez fotoreackie. Pri prvotnom vyšetrení bola deformita v oblasti spánkových lalokov. Okamžite som vybehol hore a zobral som náš záchranársky vak čo máme na ošetrovanie detí. Hneď som začal nepriamu masáž srdca. Po prvých tridsiatich stlačeniach hrudníka som vyčistil pusu od krvi a zaviedol som airway – to je pomôcka pre zachovanie priechodnosti dýchacích ciest. Na predýchavanie sme používali ambuvak. Pokračoval som ďalej v resuscitácii. Keď sa naša náčelníčka Monika konečne dovolala na operačné stredisko záchrannej služby prišla za nami. Telefón prevzala zdravotníčka a vysvetlila záchranke o čo ide, čo robíme a aká je situácia. Po telefonáte a oznámení, že máme minimálne 5 zranených na operačné stredisko, prevzala resuscitáciu zdravotníčka a ja som sa išiel venovať ostatným zraneným deťom.
Vošiel som do jedálne a najprv som roztriedil zranených. Všetkých čo potrebovali ošetriť, alebo boli v šoku som posielal hore do ofisu – ošetrovne. Zároveň som tam poslal tri naše vedúce aby sa o nich postarali a aby prezliekli deti do suchého oblečenia, aby neupadli do šoku. Keďže jediné suché veci hore v ofise boli moje, tak ich naobliekali do mojich vecí.
Nikto z ostatných nebol kriticky ani vážne zranený. Mali sme jedno rozseknuté obočie, rana na 3 cm. Jedno poranenie členku u chalana, ktorý bol pod tou plachtou a dievča, ktoré dostala úder do hlavy. Tri dievčatá upadli do psychického šoku. Ošetril som všetky zranené deti a skontroloval som ich či sú v poriadku (fotoreakciu a podobne). Zranené deti ostali s vedúcimi a ja som sa vrátil do kuchyne.
Zdravotníčka Lucia stále resuscitovala a tak som ju vystriedal. Po 15 minútach od telefonátu prišla prvá posádka záchrannej služby, konkrétne to bola posádka z Kremnice. Záchranári prišli do kuchyne, kde sme im hneď popísali situáciu a následne sme si rozdelili úlohy. Jeden zo záchranárov a ja sme prešli všetkých zranených a druhý záchranár so zdravotníčkou pokračovali v resuscitácii. Následne obaja záchranári z Kremnice prevzali resuscitáciu a ja spolu s posádkou RLP Žiar (ide o posádku s lekárom) sme ešte raz prešli zranených. Medzitým prišli ešte dve posádky záchrannej služby. Po 35 minútach resuscitácie sa posádka so súhlasom lekára rozhodla ukončiť resuscitáciu.
Deti, ktoré boli zranené sme rozdelili do jednotlivých záchranárskych aut a spísali si zoznam koho vlastne odviezli a kam. Medzitým postupne prebiehala evakuácia tábora ku kapucínom. Náčelníčka Monika a ja sme tam ostali do konca.
Na záver by som chcel povedať, že ani vlastne neviem ako bežal čas. Dostal som sa do stavu, kedy som myslel len na to ako zachraňovať životy a nevnímal som do konca ani sám seba. Až na ďalší deň som zistil, že neviem pohnúť zápästím a keď som prišiel k nám do nemocnice na urgent, tak mi bola diagnostikovaná viacnásobná prasklina kostí zápästia, ktorá vznikla asi pri tom ako som celou silou odtláčal tyče.
Vynechal som veľa detailov, ale pre obraz toho čo sme v ten večer robili ako zdravotníci je to asi to najhlavnejšie. Ako záchranári máme vždy snahu zachrániť každý život, avšak niekedy sa to nepodarí. Sú to tie najťažšie chvíle v našej práci. Najmä keď ide o dieťa, ktoré ešte k tomu veľmi dobre poznáte. Je mi to veľmi ľúto. Na záver by som chcel poďakovať všetkým záchranárom, ktorý sa zúčastnili zásahu u nás na tábore, ste úžasní a bola s vami skvelá spolupráca.
Na úplný záver musím znovu napísať aj úprimnú sústrasť rodičom Jakubka. Vyjadril som im ju aj osobne. Chcel by som povedať, že rád by som spravil viac, aby sa im Jakubko vrátil, ale nedalo sa. Každý večer si prechádzam v hlave, či by som dokázal spraviť viac. Ak by rodičia Jakubka čokoľvek potrebovali sme tu pre ich.
